Tomáš Halagan – HypnoCesta

Žijeme v dobe, ktorá nás neustále tlačí do pozitívneho nastavenia. „Hlavne žiadny stres,“ hovoríme si pred dôležitou skúškou či poradou. „Nesmiem na to myslieť,“ presviedčame sami seba po nepríjemnom zážitku. Výsledok? Čím viac sa snažíme negatívne myšlienky potlačiť, tým silnejšie sa vracajú a naša úzkosť rastie.

Prečo sa to deje? Odpoveď neleží v našej neschopnosti, ale v tom, ako mechanicky funguje náš mozog a nervový systém. Naše podvedomie je mimoriadne výkonný ochranný mechanizmus. Má však jednu zásadnú vlastnosť – nefunguje v abstraktných gramatických pravidlách, ale v obrazoch a pocitoch.

Zoberme si jednoduchý príklad: Ak vám poviem „Nemyslite na červené jablko,“ čo sa vám práve objavilo pred očami? Presne tak, červené jablko. Podvedomie totiž vo svojej podstate ignoruje záporku „NIE“. Aby dokázalo spracovať pokyn „nemyslieť na jablko“, musí si ho najprv nutne vizualizovať.

Náš jazyk je kódom, ktorým si programujeme vlastnú realitu. Ak mu dávame inštrukcie plné zákazov, dosiahneme presný opak. Pozrime sa, ako táto „chyba v kóde“ vyzerá v úplne bežných situáciách a ako ju môžeme zmeniť na upokojujúci signál.

Situácia 1: Večerný kolotoč myšlienok a nespavosť

• Čo si bežne hovoríme: „Už nesmiem myslieť na prácu. Nesmiem sa zajtra zobudiť zničený. Musím konečne zaspať!“
• Čo počuje podvedomie: Práca. Zničenie. Tlak a stres (z príkazu „musím“). Telo okamžite vyplaví stresové hormóny a spánok neprichádza.
• Trefnejší kód: „Moja myseľ má teraz voľno. Úlohy vyriešim zajtra, teraz svoje telo prepínam do režimu oddychu a dýcham do brucha.“(Dávate telu jasný, prítomný pokyn na relax, nie zákaz myslenia).

Situácia 2: Dôležitá porada alebo náročný rozhovor

• Čo si bežne hovoríme: „Nesmiem to pokaziť. Hlavne nesmiem zabudnúť, čo chcem povedať, a nesmiem sa zakoktať.“
• Čo počuje podvedomie: Zlyhanie. Zabúdanie. Koktanie. Nervový systém to vyhodnotí ako ohrozenie – zovrie vám hrdlo a stiahne žalúdok.
• Trefnejší kód: „Túto tému ovládam. Hovorím pokojne, pomaly a zreteľne.“ (Inštruujete mozog, čo presne má robiť).

Situácia 3: Konflikt s partnerom alebo deťmi

• Čo si bežne hovoríme: „Nerozčuľuj sa, nesmieš zas vybuchnúť. Hlavne nekrič.“
• Čo počuje podvedomie: Rozčuľovanie. Výbuch. Krik. Podvedomie vás doslova pripravuje na boj.
• Trefnejší kód: „Zostávam v pokoji. Nohy mám pevne na zemi, dýcham hlboko a hovorím tichším hlasom.“ (Priamy fyzický pokyn. Spomalenie dychu a stíšenie hlasu okamžite sťahuje emócie).

Situácia 4: Výchova (ako náš jazyk programuje deti) Tento princíp neplatí len pre náš vnútorný dialóg, ale aj pre to, ako komunikujeme s naším okolím.

• Čo bežne hovoríme: Keď dieťa beží po betóne, zakričíme „Nepadni!“, alebo pri stole „Nerozlej tú vodu!“
• Čo počuje detské podvedomie: Pád. Rozliata voda. Detský mozog si okamžite predstaví ten obraz a paradoxne dieťa zneistí natoľko, že sa to často naozaj stane.
• Trefnejší kód: „Kráčaj pomaly a opatrne.“ alebo „Pohár drž pevne oboma rukami.“ (Dávate detskému mozgu jasný, konštruktívny návod na úspech).

Na prvý pohľad sa to môže javiť len ako hra so slovíčkami. Z hľadiska neurológie a práce s podvedomím ide o diametrálne odlišné vstupné údaje. Pri správnej formulácii – bez záporov, bez nátlakového slova „musím“ a so zameraním na to, čo reálne ideme urobiť – začne myseľ s nami spolupracovať. Nervový systém dostáva signál, že situácia je riešiteľná a bezpečná.

Prestaňme bojovať so svojou mysľou pomocou zákazov a začnime s ňou hovoriť jazykom, ktorému skutočne rozumie.

(Tento text bol pôvodne publikovaný na Slová, ktoré nás sabotujú: Prečo pozitívne myslenie nefunguje, ak podvedomie počuje niečo iné – Tomáš Halagan – (blog.sme.sk))

Autor Tomáš Halagan pôsobí ako hypnoterapeut v Bernolákove. Dlhodobo sa venuje pokročilej práci s podvedomím a je autorom knihy Jazyk ako Kód Reality. Vo svojej praxi na www.hypnocesta.eu pomáha klientom bezpečne prepisovať staré ochranné vzorce, zvládať stres a nachádzať vnútorný pokoj.