Tomáš Halagan – HypnoCesta

V predchádzajúcom texte sme si vysvetlili, že naše podvedomie nevie spracovať záporku „nie“ (preto pri príkaze „nemysli na červené jablko“ vidíme práve jablko). Dnes sa pozrieme na iné, oveľa bežnejšie slovo, ktoré používame denno-denne a sami si ním nevedomky škodíme.

Slovo „musím“ nesie v sebe ukrytú správu: nemám na výber, k niečomu ma nútia. Náš nervový systém, ktorého hlavnou úlohou je chrániť nás, na túto správu reaguje jediným spôsobom – pripraví telo na záťaž. Zvýši sa tep, dych sa stane plytkým a telo stráca pokoj. Predstavte si, že túto poplašnú správu pošlete telu tridsaťkrát za deň. Večer sa potom čudujeme, prečo sme vyčerpaní z úplne obyčajného dňa, v ktorom sa objektívne nestalo nič dramatické. Vyčerpal nás samotný fakt, že sme si z bežných činností urobili bremená.

Malý experiment, ktorý môžete urobiť hneď teraz

Skúste si to na sebe. Povedzte si nahlas: „Zajtra musím ísť do práce.“ Všimnite si, čo sa vo vašom tele deje – kde sa objaví pocit ťažoby a ako sa zmení váš dych.

A teraz skúste povedať: „Zajtra idem do práce, pretože som sa tak rozhodol.“ Prípadne ešte úprimnejšie: „Zajtra idem do práce, pretože chcem uživiť rodinu a záleží mi na tom.“

Obsah (odchod do práce) je totožný. Vaše telo však počúva formu a na druhú vetu zareaguje úplne inak. Nie je v nej totiž väzenie, je v nej vedomé rozhodnutie. Aj nepríjemné rozhodnutie nesie človek oveľa ľahšie, než strohý rozkaz. Stoický filozof Epiktétos už pred dvetisíc rokmi sformuloval myšlienku, že ľudí neznepokojujú veci samotné, ale ich úsudky o týchto veciach. Moderná práca s podvedomím toto poznanie len technicky rozpracovala – medzi udalosťou a naším prežívaním vždy stojí spôsob, akým si túto udalosť sami v sebe pomenujeme.

Tri výmeny vo vašom slovníku, ktoré stoja za vyskúšanie

• Situácia 1: Ranné vstávanie
  • Čo si bežne hovoríme: „Musím vstávať. Musím stihnúť autobus. Nesmiem meškať.“
  • Čo počuje podvedomie: Nátlak, naháňanie a hrozba. Deň sa ešte poriadne ani nezačal a vy ste už v strese.
  • Trefnejší kód: „Vstávam, pretože mám pred sebou deň, ktorý chcem zvládnuť. Začínam pokojne.“ Možno to znie pateticky, ale skúste si to povedať tri rána po sebe a porovnajte pocit, s akým budete vychádzať z domu.

• Situácia 2: Pracovné povinnosti
  • Čo si bežne hovoríme: „Musím dokončiť ten report. Musím zavolať klientovi. Musím, musím, musím.“
  • Čo počuje podvedomie: Som len sluha svojho kalendára, nemám nad vecami kontrolu.
  • Trefnejší kód: „Rozhodol som sa dnes dokončiť report, aby mi to zajtra uvoľnilo ruky.“ Výmena slova „musím“ za „rozhodol som sa“ vracia zodpovednoť a voľbu späť do vašich rúk.

• Situácia 3: Starostlivosť o seba
  • Čo si bežne hovoríme: „Musím konečne cvičiť. Musím jesť zdravšie. Musím si oddýchnuť.“
  • Čo počuje podvedomie: Ďalšia povinnosť a ďalšie potenciálne zlyhanie. Je smutným paradoxom dnešnej doby, že sa aj psychohygiena stáva zdrojom stresu.
  • Trefnejší kód: „Chcem sa hýbať, pretože sa potom cítim lepšie.“ Ak to tak zatiaľ necítite, použite aspoň: „Vyberám si to.“ Vedomá voľba sa dá uniesť, kým príkaz sa dá len odtrpieť, alebo rovno sabotovať.

Kedy je slovo „musím“ skutočne na mieste?

Nejde o to úplne vygumovať toto slovo z nášho jazyka. Máme skutočné povinnosti: zaplatiť dane, či zastaviť na červenej na semafore. Ide tu o tie desiatky každodenných prípadov, kedy „musím“ nie je objektívnym popisom reality, ale len zlozvykom. Je to automatická nálepka, ktorou vlastné rozhodnutia meníme na ťažké bremená. Vo svojej praxi vidím, koľko vnútorného napätia vzniká práve z tohto nenápadného slovníka a ako rýchlo sa dá odstrániť jednoduchou zmenou viet, ktorými sa k sebe prihovárate.

Týždňová výzva pre váš vnútorný pokoj

Skúste si nasledujúcich sedem dní zahrať jednoduchú hru. Vždy, keď sa prichytíte pri slove „musím“, zastavte sa na zlomok sekundy a vetu preformulujte: rozhodol som sa, chcem, vyberám si, idem. Ak zistíte, že v danej situácii naozaj musíte, nechajte to tak. Večer si spočítajte, koľkokrát ste úspešne preformulovali svoj vnútorný dialóg. Väčšina ľudí je už po prvom dni z tohto čísla v šoku – a po týždni je v ešte väčšom šoku z toho, o koľko ľahšie sa ten istý život zrazu nesie.

Naše slová totiž nie sú len popisom nášho života, ale priamym návodom, podľa ktorého ho prežívame. Dávajme si preto pozor, aký návod si denne píšeme.

Autor Tomáš Halagan pôsobí ako hypnoterapeut v Bernolákove a venuje sa práci s podvedomím. Je autorom knihy Jazyk ako Kód Reality. Článok má vzdelávací charakter – nie je psychologickou ani zdravotnou starostlivosťou a nenahrádza ju. Pri závažných či dlhotrvajúcich ťažkostiach sa vždy obráťte na lekára alebo psychológa. Viac informácií nájdete na www.hypnocesta.eu.

(Tento článok bol pôvodne publikovaný na „Musím“ – najzradnejšie slovo slovenčiny – Tomáš Halagan – (blog.sme.sk))